Rozhovor s Evou Bacigalovou – ako píšete, keď píšete
Tie najlepšie nápady dostávam v alfa stave.
Absolventka Matematicko – fyzikálnej fakulty Univerzity Komenského, pohybujúca sa celý svoj profesionálny život v časopriestore médií, hudby a literatúry. Úspešná autorka, známa moderátorka, novinárka, blogerka, PR manažérka. Je autorkou piatich kníh (Čistá nuda, Odsúdený, Maverick, Slzy otcov a Mal som (vždy) šťastie). Žena so silným osobným príbehom a výnimočným zmyslom pre humor. Eva Bacigalová.
Slovenský knižný trh obohatila tento rok o knihu rozhovorov s paralympijským športovcom, predsedom Slovenského paralympijského výboru Jánom Riapošom. O tom, ako kniha „Mal som (vždy) šťastie“ vznikala, čo Evu pri rozhovoroch potešilo a čo zaskočilo, ale aj o tom, čím práca na tomto príbehu obohatila jej vlastný príbeh, sa budeme s Evou Bacigalovou rozprávať na besede už 23. Októbra 2014 o 17:00 hodine, v Open Mind Centre v Bratislave.
Dnes prinášame ochutnávku toho, ako prichádzajú Evine knihy na svet, aké má pri písaní zvyky a rituály.
Prosím, skús popísať, ako to vyzerá, keď píšeš. Píšeš do zošita, do počítača, alebo..?
Vždy píšem do počítača. Napriek tomu, že práve tento spôsob umožňuje text meniť, opravovať, prehadzovať celé pasáže, krátiť, či predlžovať, ja píšem väčšinou „na prvú“. Veľmi zriedkavo sa mi po prečítaní s odstupom času zdá vlastný text málo úderný a necítim potrebu ho ešte vyšperkovávať. Dokonca, ak sa mi náhodou stane, že časť textu stratím (to je zase riziko ukladania do počítača), hnevám sa nie kvôli časovému sklzu, ale preto, že som presvedčená, že tak dobre ako som to napísala na prvýkrát to už na druhýkrát nenapíšem. :))
V akej polohe sa ti najlepšie píše kniha? Ležíš, sedíš?
Tuším dve knihy som napísala v obývačke na rohovej sedačke s počítačom na kolenách. 🙂 Potom som sa vrátila ku klasickému sedeniu za stolom , dokonca za vysokým stolom na vysokej barovej stoličke! Zistila som, že ma to udržuje v stave vysokej koncentrácie. 🙂
Koľko času denne sa venuješ písaniu a ktoré sú tvoje obľúbené alebo overené časy pre písanie?
Knižky má bavia, ale neživia (či skôr neuživia), a tak sa k ich písaniu staviam ako ku koníčku, nie ako k práci. Možno práve preto sa im venujem skôr cez víkendy a úplne najlepšie sa mi píše neskoro večer, medzi 20-tou a polnocou. Väčšina mojich kníh navyše vznikla na základe námetov skutočných ľudí, takže súčasťou mojej práce je aj vypočuť si ich príbeh, nahrať ho, prepísať a až potom tvoriť beletriu alebo (viď zatiaľ posledná knižka s Jánom Riapošom) koncept rozhovoru. „Hrubého“ nahratého materiálu býva cca 20 hodín.
Koľko odmietnutí si dostala zo strany vydavateľstiev, kým vyšla tvoja prvá kniha?
Bolo to práveže naopak. Vydavateľka ma presviedčala (a presvedčila), že môj vlastný príbeh je taký dobrý, že by som ho mala napísať. Dokonca sa mi to ani nezdalo ako dobrý nápad. Veď dovtedy som písala len krátke texty, väčšinou spravodajského charakteru, pochybovala som o tom, že dokážem rozvinúť príbeh na 200 strán a ustrážiť si postavy, aby sa mi nerozutekali. 🙂 Nuž a vyšlo najavo, že to naozaj viem!
Ako dlho ti približne trvá, kým vytvoríš rukopis?
Neviem robiť pod tlakom a s vedomím, že ma tlačí termín odovzdania knižky. Vždy si prácu rozdelím tak, aby som z písania mala dobrý pocit. Často som závislá od časových možností „nositeľa príbehu“, s výsledným rukopisom musím navyše spokojná nielen ja ale predovšetkým on. Autorizácia tak niekedy trvá dlhšie ako písanie! Celá práca na takto koncipovanej knihe sa preto môže natiahnuť na 9 – 10 mesiacov až rok.
Čo sa deje potom, keď máš rukopis hotový? Kto je ten prvý človek, komu dáš svoj rukopis prečítať? Koľko krát si ho prečítaš, kým ho pošleš ďalej?
Rukopis ide priamo do vydavateľstva, netestujem si ho predtým na žiadnej „spriaznenej duši“. Naozaj sa hlavne musí páčiť človeku, ktorého príbeh zachytáva a až v druhom poradí mne ako ghostwriterovi. Keď som písala knihu Maverick s Marekom Adamíkom, vojakom v mierových silách NATO v Afganistane, Kongu a Kosove, čítali a opravovali sme rukopis asi polroka. Išlo o veľmi špecifické prostredie, špecifický vojenský slovník, navyše sa celý príbeh odohrával vo výsostne mužskom svete a Marekovi záležalo na tom, aby nič nebolo nadsadené či emotívne predimenzované. Aby si knihu mohol prečítať ktorýkoľvek z jeho spolubojovníkov a povedať „áno, presne tak to bolo a presne tak som sa cítil aj ja.“
Máš svoj rituál, ktorý Ti pri písaní nesmie chýbať?
Potrebujem hlavne ticho! Asi práve preto sa mi najlepšie píše pred polnocou, keď mi už nezvoní telefón a nepočujem ani bzučanie dopravy za oknami. Vtedy sa viem tak ponoriť do príbehu, že sa mi pekne rozloží na časovú os v hlave a viem presne kde začnem písať a kde skončím. Mám tiež pri posteli stále pero a papier, lebo tie najlepšie nápady dostávam v alfa stave tesne pred zaspaním. 🙂
Autor: Andrea Trávničková